DAR

Toto je moja rozpísaná fantasy, snáď sa k nej konečne dostanem a budem v nej pokračovať.

Kapitola 1

Sedieť za veľkým oknom a pozerať sa von na ulicu je dosť zvláštny pocit. Sledujem chodcov a električky a v mysli sa mi vynárajú ich myšlienky.

Jedna žena s nákupom v mysli nadáva na svojho manžela, lebo si na služobnú cestu vzal ich rodinné auto a ona sa musí s nákupom teraz ťahať cez tri električky než sa dostane domov.

Chalan na rohu ulice je v euforickom rozpoložení bo po 3och dňoch zas uvidí svoje dievča.

Stará babička, ktorá stojí na druhej strane križovatky zas v duchu spomína na časy kedy po Prahe chodilo menej áut.

Každý človek je iný, každý má iné myšlienky a túžby, ale všetci majú jedno rovnaké. Všetkým dokážem čítať v mysli a nemajú pri tom o tom ani šajnu.

Aby som nezabudla, volám sa Katarína Janíková a som obyčajná mladá žena, ktorá sa snaží uživiť ako sa dá. Nuž obyčajná, ako sa to vezme, však. Veď koľko ľudí sa môže pochváliť, že vie čítať myšlienky druhých ľudí. Ale tak je to pravda, výzorovo som prirovnávaná k hnedej myši, tmavohnedé polodlhé vlasy, tmavogaštanové oči, skrátka pravá slovanská kombinácia s krémovobielou pokožkou a telom krv a mlieko.

Pred polrokom som spromovala na vysokej skole a teraz sa snažím nájsť si nejaké to uplatnenie, ale s tým mojim darom je to trochu komplikované.

Veď si skúste predstaviť, sedíte na pohovore a snažíte sa čo najstručnejšie a najlepšie odpovedať a tu sa vám v mysli vynoria myšlienky na to ako vás niekto vyzlieka, aby zistil či sú vaše prsia naozaj také veľké a pevné ako vyzerajú v tej bielej blúzke a či vaše pery dokážu aj iné vec i ako len vysvetľovať a referovať ekonomické predpoklady.

Vtedy som horko ťažko ovládla svoju výbušnosť, lebo neviem ako by som asi vysvetlila, že som vedúcemu pohovoru jednu struhla, len preto že si predstavoval ako ma vyzlečie z blúzky.

Prešlo už zopár týždňov a ja som stále nič nenašla. Peniaze za brigády ma síce uživia, ale nie je to ono. Nuž nič zapnem NET a hádam niečo nájdem.

"Hmmm" jeden inzerát vyzerá fakt zaujímavo, Ste mladá, ambiciózna a hľadáte uplatnenie v oblasti práce s ľuďmi, alebo ako osobná asistentka? Ak ste odpovedali aspoň 3krát áno, tak zavolajte na telefónne číslo na konci inzerátu.

Inzerát je stručný a trošku zvláštne prevedený, lebo je napísaný edwardiánskym rukopisom a telefónne číslo mi pripomína telefónne čísla na sex po telefóne. Ale za skúšku nič nedám a prinajlepšom použijem svoj dar a dozviem sa aj to čo mi nechcú povedať

Vyťukala som číslo a čakala. Zvonilo to skoro 2 minúty, pokiaľ to niekto zdvihol. Očakávala som čokoľvek, ale hlas, ktorý sa ozval z druhej strany telefónu vyvolával dojem, že mi po chrbte steká ľadová voda. "Vila Kradovských, co si přejete?", chvíľu mi trvalo než som získala späť svoj hlas a odvetila.

"Dobrý deň, tu Katarína Janíková. Volám na váš inzerát v novinách Announce na pozíciu osobná asistentka. Rada by som vedieť či ..."

"Je nutný osobný pohovor kedy sa vám to hodí slečna Janíková?" prerušil ma v polovici otázky a vyviedol ma z rovnováhy, lebo prešiel do slovenčiny a po prízvuku v jeho výslovnosti nebolo ani stopy.

"Ak by bolo možné aj dnes ?" spýtala som sa s malou dušičkou, lebo keď som si predstavila, ako pôjdem za koordinátorkou a poviem jej že potrebujem zasa tento týždeň zmeniť zmenu, nebolo mi veru všetko jedno.

Na druhej strane linky sa ozval škripot, znelo to ako keď niekto píše husím perom po hrubom papieri. "Ak by vám to vyhovovalo okolo piatej večer tak si pán Krad na váš rozhovor určite nájde potrebný čas." Pozrela som na hodinky na mobile, skade na mňa blikalo pol štvrtej poobede. "Áno čas mi vyhovuje" odvetila som a napínala svoj vnútorný sluch, aby som sa dozvedela nejaké informácie z mysle muža na druhej strane telefónnej linky, ale nezachytila som nič iba šuchot papierov a ten povedomý škripot, ktorý sa mi zdal až príliš známy a predsa vzdialený.

Podľa informácií, ktoré mi sprostredkoval hlas v telefóne som sa električkou odviezla do starého mesta. Vystúpila som neďaleko Karlovho mostu, prešla Karlovu ulicu. Ako vždy bola plná turistov, ich pocity a myšlienky na mňa útočili z každej strany a nútili ma vynakladať nemalé úsilie na udržanie obrannej bariéry mojej mysle inak by som asi skolabovala od ich veľkého náporu. Z poslednými silami som prekonala aj podobne preplnenú Liliovú ulicu a smerovala k Betlehemskej kaplnke a zahla do malej uličky v minulých storočiach známej ako ulicou krajčírskych cechov. Postupne som na strane s nepárnymi číslami hľadala číslo 69, ale nech som sledovala čísla domov ako som chcela tak čísla väčšie ako 27 som nenašla. "No super niekto si zo mňa robí dobrý deň. Mohla som si myslieť, že sa iba niekto zabáva." s mrzutosťou na tvári som sa otočila a vyrazila naspäť smerom ku Karlovmu mostu, že aspoň Sv. Jána Nepomuckého poprosím aby nado mnou bdel.

Spravila som sotva dva kroky, keď spoza starého stromu neďaleko začiatku ulice vyšiel postarší pán v livreji sluhu, ktorú by som odhadovala na edwardianské obdobie Anglicka. Moderný človek by v tejto rovnošate umieral, lebo nikde nebol ani len prebytok voľnej látky a všetko bolo dokonale vyžehlené a naškrobené. "Slečna Janíková, prosím nasledujte ma. Pán Krad vás očakáva." Uklonil sa mi a rukou mi pokynul aby som ho nasledovala.

Zamieril za starý strom, ktorý úplne zakrýval stenu za ním, v nej v úplnom zákryte kmeňu do kamennej steny vytesané stály dvere s veľkou 69 nad sebou. Čo ma ale zarážalo bolo, že keď som do ulice vošla tak som si tento strom nevšimla a nebola tu ani tato kamenná stena. Veď takéto steny sa vyskytujú iba v podhradí Vyšehradu a nie v premodernizovanej staromeskej časti, ale skôr ako som sa stihla zamyslieť nad možnými následkami vošla som dverami za svojím sprievodcom.

Kapitola 2

Prešli sme popod klenbu vstupných dverí a začali sme stúpať smerom k svetlu, ktoré bolo jediným zdrojom osvetlenia.

V skutočnosti som po tých dlhých kamenných schodoch išla poslepiačky. Len som sa pridržiavala lana a na hánkach ruky som kde tu zacítila vlhkosť a ostrosť skaly.

"Za chvíľu vás uvediem do predsiene, kde sme vám pripravili malé občerstvenie. Pán Krad má ešte jednanie, takže sa vám môže venovať až tak za pol hodinu." informoval ma môj sprievodca a ja som sa len čudovala jeho kondičke, lebo v jeho hlase neznela nijaká dýchavičnosť. Zatiaľ čo ja som si v duchu gratulovala, že som si na dnešné potulky mestom dala svoje milované tichošľapky. Pri predstave, že by som tie strmé schody zdolávala v mojich manažérskych sandálkach s 8 centimetrovými podpätkami, som strácala aj tú trochu dychu čo mi ostávala.

Na konci schodov sme naozaj vstúpili do priestrannej predsiene. Na pravo od schodov dominovalo izbe veľké dvojkrídlové okno s lavičkou na úrovni spodnej hrany okna. Lavička bola očalúnená nádherným akvamarínovo-modrým zamatom a iba pozýval si sadnúť a pozerať sa z okna. Záclony povievali v jemnom letnom vánku a z toho kútika vytvárali malý priestor odrezaný od zvyšnej časti izby.

Pri pohľade na ten kúsok modrého raja sa mi pred očami vykreslil obraz úzko spätý s týmto priestorom, sedela tam mladá žena v bielych šatách s rozpustenými vlasmi striebornej farby a očami hnedými ako gaštany a s úsmevom k sebe vola malého tmavovlasého chlapca, ktorý so smiechom nesie k nej knihu a s výskotom si sadá vedľa nej a s pohľadom absolútnej oddanosti čaká, kedy mu začne predčítať z knižky. Nemohla som určiť či je to obraz z minulosti alebo z budúcnosti, lebo tak ako sa prebudila u mňa schopnosť vnímať obrazy spojené s týmto priestorom tak aj rýchlo pohasla jeho sila, jediné čo som už následne vnímala bol pocit Déja Vue.

Prebrala som sa na hlas môjho spoločníka: "Slečna ste v poriadku? Vyzeráte akoby ste zazreli ducha?" "Áno som, len ma uchvátil ten priestor. Je ako stvorený pre čítanie kníh deťom, nemyslíte? " vyletelo zo mňa skôr ako som sa stihla zamyslieť nad tým čo hovorím.

´Hmm pán hovorí to isté, keď tam sedí, táto slečna má v sebe niečo,...´stihla som si prečítať v jeho myšlienkach, než zasa zdvihol svoju silnú obranu voči okolitému svetu.

Na tomto svete je veľmi málo ľudí, ktorí majú takú silnú vôľu uzavrieť sa pred svetom. Vždy som našla nejaký spôsob ako si čítať v mysli druhého človeka, ale u tohto staršieho pána, som za celý ten čas nedokázala prečítať nič viac len týchto pár myšlienok.

Sadla som si do kresla neďaleko okna a siahla po pohári ľadového čaju, ktorý tam bol pre mňa prichystaný vedľa veľkého skleneného džbánu a snažila sa obnoviť svoju duševnú rovnováhu.

V mysli sa mi neustále vynáral obraz tej ženy z vidiny. Pomaly som si začala uvedomovať detaily a dosť ma vydesilo, že mi je až neuveriteľne povedomá. Nadobúdala som pocit že som ju už niekedy videla a že bola pre mňa veľmi dôležitá, ale nevedela som si spomenúť. Dumala som nad tým ešte dlhú chvíľu a napokon som to nechala tak, lebo nech som sa snažila akokoľvek nedarilo sa mi spomenúť si odkiaľ tú ženu poznám.

Pomaly som sa začala pripravovať na stretnutie s potencionálným zamestnávateľom. Skontrolovala som svoj výzor, mohlo to byť aj horšie, dnes som si zvolila jednu zo svojich obľúbených kombinácii modrého trička s čiernou košeľou a modro - čiernou sukňou a čiernymi balerínkami na nohách. Jediné čo mi asi zrazí body je môj obľúbený plyšový ruksak v tvare malého hrocha, ale už s tým nič nenarobím. Obliekla som sa na potulky Prahou a nie na pohovor. Mám šancu hop alebo trop.

Keď som začala rozmýšľať aký asi môže byť pán Krad, tak sa otvorili postranné dvere a všetky moje predstavy vyleteli von komínom, do ktorého ústil krb vedľa dverí, ktorými práve vstupovala úchvatná bytosť.

Vo svojom živote som stretla už veľa vysokých mužov, ale pán Krad mal cez dva metre, keď vchádzal do miestnosti musel sa skloniť pod klenbu dverí. Čo ma ale uchvátilo bola neobvyklá kombinácia tmavohnedých až gaštanovo tmavých dlhých vlasov s nebesky modrými očami.

Dlhými krokmi sa približoval ku mne a na tvári mu pohrával mierne ironický úsmev. Nechápala som čo sa mu zdá zábavné, až keď som si všimla že mu pohľad kĺže na môjho plyšového hrošíka.

Ani neviem prečo, impulzívne som ho obranne objala a zazrela na človeka (ak teda môžem povedať že pán Krad je ľudská bytosť), ktorý sa posmešne na neho pozerá. Možno sa to zdá smiešne, ale ja beriem všetky svoje plyšové hračky ako svojich priateľov.

Pán Krad si všimol môj obranný postoj a zúrivý výraz v očiach a s miernym úsmevom sa poklonil. "Rád Vás poznávam, predpokladám slečna Janíková a toto je ... ?" uprel spýtavý pohľad na môj ruksak až som sa mierne zamrvila. "Áno som Katarína Janíková a toto je Hipo." Predstavila som pánovi Kradovi svojho plyšového kamaráta a v akejsi podvedomej obrane seba aj jeho som si ho k sebe viac pritlačila.

,Kruci to si rovno môžem požiadať a o zrušenie pohovoru. Ty natvrdlá bláznivá Kača nie, všetci sa myslia, že aj plyšové hračky majú city. Ovládaj sa, ak nechceš ďalšie mesiace sedieť za kasou a v noci počuť len pípanie tak sa kroť a skús zanechať aspoň priemerný dojem, nemusí hneď od začiatku vedieť aká si divná.´ nadávala som si v duchu a snažila sa na tvári vyčariť úsmev alá rada vás spoznávam.

"Veľmi milý spoločník. Patrí určite medzi vašich obľúbencov." Dodal s úsmevom a mierne ho pohladil po nose. Pri tom pohybe sa v slnečnom svetle zablysol veľký pečatný prsteň.

Očami som spočinula na vygravírovanej chryzantéme na jeho vrchu. Hneď som pookriala, lebo tento kvet je mojim najobľúbenejším kvetom a vždy keď ho mám u seba alebo ak ho vidím tak mám pocit, že mi je šťastie naklonené.

Pán Krad si sadol do kresla oproti mne a začal preberať môj životopis, skúsenosti a súčasné zamestnanie. Celý čas som bola úplne zaujatá chryzantémou na jeho prsteni tak som odpovedala na otázky bez dlhého rozmýšľania. Až trochu neskôr som si uvedomila, že vlastne nepočujem žiadne myšlienky okrem tých svojich. Bolo to prekvapujúce, a trochu ma to aj potešilo. Keď tu zrazu: ,Má oči a úsmev ako Erehps. ´ Vtedy som zdvihla pohľad a naše oči sa stretli. Bola som vydesená, lebo som si uvedomila, že pán Krad vie o mojom dare a nevedela som ako na to zareaguje.

Aké bolo moje prekvapenie keď na mňa žmurkol svojim nebeským okom a s úsmevom dodal: "Nie všetci sme taký aký sa zdáme. Ani chryzantéma nie je iba kvet pre ..." "Uctenie si zosnulých." Bez rozmýšľania som dokončila načatú vetu a s rozpakmi som sa pozrela na pána Krada, ktorý sa na mňa usmieval skoro až hypnotizujúcim pohľadom.

"Podľa podkladov môžete nastúpiť 1. augusta tak vás prosím aby ste 31. Júla zavolala, Karol vám dá presné informácie vášho prvého pracovného dňa." Nepozeral sa však na mňa, ale na sluhu, ktorý stál pri krbu a v rukách držal kožené dosky. Pán Krad mi podal ruku a s úsmevom na tvári ma odprevadil ku dverám.

Karol mi podal kožené dosky a viedol ma znova po strmých schodoch temnou a chladnou chodbou. Keď som vyšla na Krajčírsku ulicu sluha sa mi poklonil: "Budem sa tešiť na váš telefonát. Prajem vám krásny zvyšok dňa." Dvere sa za ním so škripotom zavreli a ja som vyrazila s ľahkou dušou smerom do svojej obľúbenej kaviarne.

Kapitola 3

Teplota na teplomery dosiahla 35 stupňov v tieni. A energia unikla z môjho tela spolu s nadmerným množstvom vody. Ktorá vsiakla do bermúd a trička. Je krásny slnečný deň a na Ladronke je viac ľudí ako obvykle. Pomaly krúžim po okruhu snažiac sa nespadnúť a neprizabiť seba alebo jedno s detí, ktorými sa to tu hemží (skrátka nie som veľmi zdatný korčuliar, ale milujem slnko a akýkoľvek pohyb pri ktorom sa môžem vyblázniť).

Počas posledných mesiacov som nikdy nebola taká spokojná ako teraz, keď si užívam voľný deň a v mysli ma hreje očakávanie zajtrajšieho dňa. Dňa keď nastupujem ako osobná asistentka u trochu excentrického, ale za to sexi mladého gentlemana.

Keď tak nad tým rozmýšľam pán Krad sa nedá ani inak definovať, iba ako gentleman. Jeho správanie, držanie tela, mimická komunikácia, tónina hlasu, vyjadrovanie to všetko je u neho prirodzené, nie je to vyumelkované ako u hercov. Ak by som ho pred pár týždňami nevidela osobne a niekto mi ho popísal, povedala by som, že mi opisuje literárnu postavu s romantického románu zasadeného do obdobia počiatku 20 storočia.

Včera som kontaktovala Karola kvôli svojmu harmonogramu. Čo ma zarazilo bolo, že mi ho doručil do vlastných rúk Messenger a že bol napísaný rukou na hrubom papieri, ktorý pripomínal ručne podomácky vyrábaný papier. Rukopis bol krásny kľukatý, akoby pisateľ použil pierko a atrament z kalamáru.

Celý rozpis aj list k nemu bol umelecké dielo, ale všetkému dominovali predtlačené hlavičky dopisného papieru, vynímala sa na nich krásna krvavo červená a zároveň panensky ružová chryzantéma, ktorá bola podobná tej čo mal pán Krad na prsteni.

Spolu s listom som prebrala aj ťažký kovový obojstranný kľuč. Podľa informácií sním otvorím dvere do miestností určených mne. Bolo mi to divné lebo kľúč bol v tvare univerzálnych kľúčov na trezory ktoré sa používajú na poštách, a ku všetkému bol iba jeden. V liste bolo napísané, že ním otvorím miestnosti a nie miestnosť. Lámala som si nad tým hlavu a jediné na čo som prišla bolo že to je asi univerzálny kľúč. Pripevnila som si ho na retiazku s príveskom pre šťastie a vložila ho do hrošíkovho ruksaku.

Hrošík pri tom už strážil kódex asistenta, ktorý mi pri rozlúčke predal Karol. Bol to asi pätnásť stranový dokument o pravidlách a povinnostiach, jedným z pravidiel bol tridsať minútový predstih pred začiatkom pracovného dňa. Po prvom prečítaní som si myslela že to znamená tridsať minút pred začiatkom mojej pracovnej doby, ale po obdŕžaní pracovného rozpisu môjho zamestnávateľa som pochopila, že to je začiatok jeho pracovného dňa.

Podľa rozpisu som mala začať o 6:30 (čo je podľa mňa nehorázna hodina ale ...), tak som po piatich kolách na Ladronke zbalila korčule a vyrazila peši dole kopcom do mesta smerom na Smíchač.

S mp3kou na ušiach, v ktorej mi burácali Within Temptation a ERA som si to popri hlavnej ceste, povedľa koľaji električiek kráčala smerom k Prašnému mostu.

Už som bola len blok od mostu, keď predo mnou zastavila čierna Chevrolet Impala (áno viem nevyzerám na znalca áut a priznávam sa bez mučenia ani nie som, ale toto autíčko je ústredným dopravným prostriedkom v mojom milovanom seriáli Supernatural ), z auta vystúpil Karol. V rukách žmolil tvrdý klobúk, ktorému tu v Prahe kedysi hovorili buřinka. Aj keď bol očividne nervózny a nesvoj tak pohľad upieral na mňa a na moje prekvapenie si neblokoval myseľ.

Jeho myšlienky mi priklincovali nohy k asfaltu chodníka.

'Hádam som ju nevydesil. Pán potrebuje pomoc a ja tam zájsť nemôžem. Čo teraz, keby len tam nešiel... budem jej asi musieť povedať pravdu dokelu. Pán sa naštve. Ale fakt neviem na koho sa mám obrátiť.'

S narastajúcim strachom som načúvala Karolovým myšlienkam a snažila sa nedať na sebe poznať, ako ma jeho očividná nervozita vyviedla z miery.

"Dobrý večer Karol, vetráte svojho krásneho tátoša, alebo " prehodila som si korčule na druhé rameno a mierne som sa nahla smerom k nemu aby som mohla stíšiť hlas,

"máte nejaké problémy, ktoré nepočkajú do zajtra?" Pri posledných slovách nadvihol obočie a v jeho zlatých očiach sa mihlo poznanie.

'Pán sa dostal do problémov. Vylákali ho na rokovanie, ale zamlčali mu prítomnosť určitých osôb a je veľmi nebezpečné aby sa s nimi teraz stretol. Potrebujem pána zavolať dole na recepciu a predať mu danú informáciu, ale na tie miesta mám ja ako pánov sluha zakázaný vstup. '

Karol rýchlo pochopil ako funguje moje mimo-zmyslové vnímanie a bez orálneho podania mi predostrel situáciu.

"A mňa ako jeho asistentku tam pustia, alebo aj na mňa sa vzťahuje zákaz?" neviem prečo, ale chcela som pána Krada varovať, aj keď som poriadne nevedela o čo ide. Pozrela som sa však na seba a pokrútila som hlavou, lebo nech som sa na seba akokoľvek pozrela nevedela som si predstaviť, že by ma v takomto modeli pokladali za kohokoľvek asistentku. Vyťahané tričko na ramienka neidentifikovateľnej farby od častého zafarbenia počas prania, na tom pokrčená biela košeľa, kraťase vytvorené odstrihnutím starých riflí, ošúchané a zošliapané sandále a na chrbte ako inak Hrošík a na ramene prehodené korčule.

Ako keby mi čítal myšlienky: "Nastúpte si prosím vezmem vás domov aby ste sa prezliekla." otvoril mi zadné dvere na aute a mierne sa uklonil.

Ani som si nestihla užiť ten nádherný pocit, že sedím vo svojom vysnívanom aute, už sme zahýbali do Slovenskej ulice. Karol zaparkoval pár metrov od vchodu domu, v ktorom som mala prenajatý byt. Vystrelila som z auta, vybehla po schodoch a cestou som sa hrabala v Hrošíkovi a lovila kľúče. So škrabotom o zámok som otvorila dvere, vletela do bytu, korčule hodila do rohu. Vbehla som do izby zhodila zo seba bermudy a tričko siahla po tenučkej bielej sukni, natiahla som si tielko krémovej farby a košeľu s krátkym rukávom navrch. Pri dverách som znova vzala Hrošíka, vhodila do neho mobil, peňaženku a z akéhosi popudu aj ťažký kovový kľúč s chryzantémou namiesto očka.

Vybehla som z vchodových dverí paneláku (mala by som povedať obytného domu, lebo to kde bývam ja určite panelák nie je, ale ja som dieťa vyrastajúce v panelákoch tak preto...), Karol mi pridŕžal dvere na aute. Nasadla som a za krátko sme vyrazili do centra Prahy a prekľučkovali odpoludňajšou dopravnou špičkou.

"Slečna vzali ste so sebou aj priepustku?" prehovoril na mňa Karol a asi si všimol môj udivený výraz lebo dodal, "Ten veľký kovový kľúč, ktorý vám doručili spolu zajtrajším rozpisom pána Krada. Funguje ako priepustka a identifikačná karta, ... spadáte pod ochranu pána a zároveň sú vám na základe vlastníctva toho kľúča pridelené určité právomoci." Vytiahla som kľúč a so záujmom som si ho obzerala, až teraz som si všimla, že nie všetky lístky kvietku sú naozaj lístkami.

Kvietok bol krásne vytepaný a medzi jednotlivými okvetnými lístkami presvitali plátky so znakmi rún a písmen, ktoré mi pripomínali azbuku.

"Každý kľúč je originál, na svete sú iba 4 s týmto erbom, ale každý je iný a určuje postavenie svojho vlastníka."

Karol upieral zrak na cestu a vysvetľoval mi históriu kľúčov. Vnímala som ho iba na poli, lebo v mysli sa mi striedali obrazy toho čo mám povedať na recepcii, aby som ich presvedčila o nutnosti stretnúť sa s pánom Kradom.

Mysľou mi preletelo viacero scenárov, ale ani jeden sa mi nezdal dostatočne presvedčivý. Od nervozity som si začala okusovať jazvu na hornej pere.

"Nebojte sa slečna, všetko bude v poriadku. Iba poprosíte na recepcii, aby vám zavolali pána dole ..." "A keď odkáže, že nemá čas? Alebo mi ho predá po telefóne, čo potom?" vyrazila som zo seba priškrteným hlasom a Hrošíka som si od strachu div nevtlačila do žalúdku.

Karol uprel v spätnom zrkadielku na mňa svoje oči a ja som si až teraz uvedomila že majú farbu medového čaju. Jeho pohľad ma tak spútal a upokojil, že som skoro prepočula ako ma upokojoval slovami a radami.

Úzkymi uličkami sme sa preplietali centrom až na Malostranské námestie. Zaparkoval vedľa kostola sv. Mikuláša: "Nižšie medzi reštauráciami je veľká brána, ktorá vedie do dvora. Tam nájdete staré kníhkupectvo, hľadajte pozorne nie každý ho vidí", žmurkol na mňa Karol, "predavačovi ukážte kľúč pustí vás do zázemia."

Viac už nepovedal nič, len mi s úklonom otvoril dvere a do ruky mi vložil obálku s dlhým menom, ale podľa posledného slova som usúdila, že je to meno pána Krada. ´Драк Дракон Крад´ Obálka bola ťažká a okrem toho mena v azbuke tam nebolo nič iné.

Vložila som ju do Hrošíka a vykročila smerom k najbližšej reštaurácii, krokom aký mi dovoľovali turisti tlačiaci sa pri vystavených jedálnych lístkoch reštaurácií.

Vpotácala som sa do dvora a so zadržaným dychom som pátrala po spomínanom kníhkupectve. Na veľkú a častú smolu v mojom živote som starý obchod s knihami nikde nevidela. Bol tam obchod so suvenírmi, zadná záhradka jednej z reštaurácii, stena s brečtanom a penzión.

S rastúcou panikou som sa v podchode otáčala ako vĺčik a narastajúca panika ma gniavila zvnútra a rúcala moju obranu voči okolitému svetu.

Myseľ sa mi napĺňala myšlienkami turistov, zamestnancov reštaurácií a penziónu a ...

´To je zvláštne jedna myseľ je iná, stabilná, neovplyvnená vonkajšími vnemami. Patrí vôbec človeku?´ Jej nasledovanie ma priviedlo ku stene s brečtanom.

Nikde nič, len popukaná omietka a pred ňou visiace úponky brečtanu. Ale spoza tej steny vychádzali nekryté myšlienky, ktoré boli plné obrazov minulosti a neboli to obrazy z kníh, boli to spomienky. Spomienky človeka, ktorý je na tomto svete už veľmi dlho a veľa toho zažil a predsa nemá myseľ pošramotenú časom.

Pohľad mi skĺzol na obálku a Hrošíka, ktorého som drvila od nervozity v náručí. ´Za skúšku nič nedám.´ pomyslela som si a siahla som na rastlinu.

Úponky sa pomaly poddávali tlaku mojej ruky a odkrývali za sebou ukryté kamenné dvere, ktoré dokonale splývali so stenou, ak ste ich nehľadali.

Kľučka, západka ani zámok nikde neboli vidieť. Dlaňou som sa zaprela do dverí a potlačila. Nepohli sa ani o milimeter, čo som ani nepredpokladala /predsa len boli z kameňa/.

Čo ma ale prekvapilo a trocha aj vydesilo, bolo že sa mi v mysli vyrojilo ...: ´Dobrý den, knihkupectvi u Tmavých pánu, čím vám mohu pomoci?´ S miernou obavou som privrela oči a celou svojou bytosťou som sa snažila cez dvere preniesť svoje myšlienky do mysle pána, ktorý ako som predpokladala bol knihovník o ktorom hovoril Karol, a ktorého myseľ ma naviedla k daným dverám.

´Dobrý deň, som asistentka pána Krada, Katarína Janíková. Pán Krad má u vás schôdzku, nesiem mu podklady.´

S malou dušičkou som čakala čo sa stane, keď tu úponky brečtanu sa uzavreli za mojím chrbtom a pretlačili ma cez dvere, ktoré boli teraz ako hladina jazera. Od strachu som zavrela oči a čakala som že sa ponorím do vody, ale mňa ovanul iba vánok obohatený vôňou starých kníh.

Zažmúrila som pred seba a pred sebou som mala uličky tvorené z políc s knihami. Jediné čo mi prebehlo mysľou bolo: ´Vau ja som to zvládla..